close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Sumistky na Slovensku

4. února 2008 v 22:08 | yummi |  Zaujímavosti & iné

Sumo nie je iba hora mäsa

Na Slovensku máme zatiaľ dve sumistky. Pribudú k nim ďalšie?
Na prvý pohľad pripomínajú finalistky súťaže krásy Miss.
Ony však svoj život spojili s niečím, čo so ženskosťou, s jemnosťou
a citlivosťou nemá nič spoločné. Bratislavčanky Veronika Klúčiková
a Bronislava Švrčková sú totiž sumistky. Inými slovami, zápasníčky
v najpopulárnejšom japonskom národnom športe sumo,
kde sa súperi vytláčajú z kruhu.

Keď sa povie sumo, väčšina z nás si predstaví dvoch dvestokilových chlapov, ktorí spolu bojujú na život a na smrť. V krajine vychádzajúceho slnka by si však Veronika s Broňou na svoje neprišli - bojovému umeniu sumo sa tam môžu venovať iba muži. Sumistov považujú v Japonsku za bohov. Napriek tomu, že majú poriadnu nadváhu, krútia sa okolo nich najkrajšie ženy, vystupujú každý deň v televízii, majú najlepšie miesta v reštauráciách a zjedia dvakrát viac ako bežní ľudia.
A, samozrejme, majú peniaze. Snom každej Japonky je mať za muža zápasníka sumo i napriek tomu, že iba máloktorý z nich sa dožije 40 rokov.
K sumu pritiahol dievčatá tréner Michal Šándori.
Mama sa chytala za hlavu
Dvadsaťročná Veronika Klúčiková je prvou slovenskou sumistkou. Ešte predtým, než sa k nej pridala o päť rokov staršia Broňa Švrčková, trénovala s mužmi. ,,Chlapci, našťastie, brali ohľad na to, že mám oveľa nižšiu hmotnosť i silu ako oni. Bojovať s Broňou ma však baví viac, pretože si môžeme zmerať sily,'' hovorí sympatická Veronika, mimochodom, viacnásobná majsterka Slovenska, Európy i sveta v pretláčaní rukou. ,,Vďaka pretláčaniu som sa zoznámila s trénerom sumo Michalom Šándorim, ktorý ma na tento netradičný šport nahovoril. Sumo som vyskúšala, zapáčilo sa mi, a už som pri ňom zostala.''
Broňa si zasa dlho nevedela nájsť vhodný šport, ktorý by vystihoval jej povahu. Vyskúšala toho viac: volejbal, ženský futbal, pozemný hokej, badminton i džudo. Tomu poslednému športu zostala verná desať rokov a hoci jej priniesol veľa modrín, stálo to vraj za to. Ako džudistka sa stala viacnásobnou majsterkou Slovenska. Džudo však napokon vymenila za sumo. ,,Som za každú novú vec, preto ma sumisti nemuseli dvakrát nahovárať,'' vraví. ,,Keď som však doma spomenula tento šport, mama sa spočiatku chytala za hlavu. Dnes to rodičia berú ako súčasť mojej tvrdohlavosti. Sumo je to "pravé orechové", je pre mňa ako stvorené. Je to, jednoducho, adrenalín. A výborný spôsob, ako sa odreagovať a uvoľniť. Ľudia ma poznajú ako človeka, s ktorým sa nedá pohádať. Neodreagúvam sa na ľuďoch, ale pri sumo. Vtedy sa zo mňa stáva celkom iný človek.''
Viazanie pásu mawashi je prvým rituálom v sume.
Pred súbojom rozhadzujú soľ
Pri sumo sa dá toho zažiť veľa, no viazanie pásu mawashi je vraj zážitok sám osebe. Ženy nosia mawashi na drese, muži priamo na tele. Mawashi je 10 až 13 metrov dlhý a asi 50 centimetrov široký kus plátna. Balenie do tohto pásu je prvým z rituálov v sumo a trvá niekoľko minút. Najskôr sa trikrát zloží na polovicu, a potom sa začína viazať. Zápasníci sumo (rikishi) robia pred zápasom široké drepy a silno dupú, čím vraj vyháňajú zlých duchov. Pred súbojom rozhadzujú soľ, aby očistili zápasisko od všetkého zlého. Soľ má zároveň dezinfekčný účinok. Zápasník potom otvorenými dlaňami naznačuje súperovi, že nemá zbraň a tlesknutím upútava na seba pozornosť bohov a zastrašuje súpera. ,,Dôležitý pred súbojom je aj očný kontakt, zastrašovanie očami,'' dodáva Veronika.
,,V sumo nie je toľko rôznych techník ako v džude,'' porovnáva Broňa. ,,Tréningy v sumo sú viac kondičné, nevraciam sa z nich domov na smrť unavená. Predtým som bola ako džudistka dlhé roky zvyknutá na intenzívne tréningy, okrem toho som pravidelne chodila do posilňovne a behávala.''
Veronika si spomína, ako na sústredení v Jilemnici v susednej Českej republike museli udierať hlavou a ramenom do dreveného stĺpa, čo vraj dosť bolelo. Alebo, ako sa v tamojšom hoteli Sumo na ich tréningy prizerali počas obeda či večere návštevníci reštaurácie. Vedľa nej bola totiž miestnosť, v ktorej sumisti trénovali.
Aj padať treba vedieť
Zápasníčka sumo nemusí byť mimoriadne silná, nemusí mať kilogramy navyše ako muži. Niekedy nie je až taká dôležitá sila, ako technika. Štíhla zápasníčka môže pokojne premôcť súperku s väčšou hmotnosťou a svalmi. Aj v sumo dochádza k úrazom, Veronika už mala narazenú kľúčnu kosť, Broňu to zatiaľ obišlo. Sumo nie je drsný šport, nepoužívajú sa v ňom päste, iba dlane. Súboj trvá niekedy pár sekúnd, maximálne však päť minút. A treba vraj pri ňom vedieť padať, aby si človek neublížil.
A čo muži? Neboja sa žien, ktoré sa venujú bojovým športom? Veroniku občas vyzývajú na súboj v pretláčaní rukou. Obe dievčatá však svorne tvrdia, že kvôli sumo sa im muži nevyhýbajú.
Mnohí ľudia sumo odsudzujú, vidia v ňom iba horu mäsa a nebezpečenstvo. Ani jedno, ani druhé však nie je pravda. Broňu v minulosti lákali oveľa nebezpečnejšie športy, napríklad americké rugby či ženský box - a tomu sa už naozaj hovorí drsný šport. ,,Nedostala som sa však k tomu, nebol na to čas ani príležitosť. Ak by ma však niekto vyzval, aby som takéto športy skúsila, možno by som sa na ne dala nahovoriť,'' hovorí vyučená cukrárka, ktorá v súčasnosti pracuje s módou.
Na život a na smrť
V Japonsku sa súboje v sumo odohrávajú v zápasisku s názvom dohyó. Je to kruh s priemerom 4,55 metra a je ohraničený tawarou, čiže bambusovou rohožou, naplnenou hlinou. Nad zápasiskom je strecha nazývaná jakata, pripomínajúca časy, keď sa ešte zápasilo pod holým nebom. Jakatu podopierali štyri stĺpy, symbolizujúce štyri ročné obdobia. Zelený stĺp znamenal jar, červený leto, biely jeseň a čierny zimu. Jar je otočená k východu, leto k juhu, jeseň k západu a zima na sever. Stĺpy neskôr nahradili hodvábne strapce rovnakých farieb.
Pôvodný názov najstaršieho japonského bojového umenia bol sumai (zrážka alebo stretnutie). Bojovalo sa v ňom na život a na smrť, povolené boli všetky druhy úderov a kopov. V modernom sumo sú povolené iba údery otvorenou dlaňou, vytláčacie a podmetacie techniky. V Japonsku nosia zápasníci sumo špeciálne účesy. Najvyššia hodnosť v sumo je Yokozuna (veľmajster). Nemôže klesnúť do nižšej kategórie, ale ak už nie je schopný dosahovať dobré výsledky, svoju kariéru musí ukončiť. Titul mu však zostáva. Môžu mu ho odobrať vtedy, ak sa previní proti etike či slušnému správaniu.
Zápasy sumo tvorili súčasť obetného ceremoniálu, ktorý mal zabezpečiť dobrú úrodu. Každý mladý Japonec túži stať sa zápasníkom sumo, lebo vidina titulu Yokozuna je silná. Zďaleka nie každému sa to môže podariť, pretože vzrastovo a telesne sú na sumo vhodní len máloktorí Japonci.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

♥♥Klikni pls!!!! ♥♥

☻Klik☺

Komentáře

1 rei rei | 29. dubna 2008 v 21:54 | Reagovat

heh...slovo sumistky by ma nikdy nenapadlo

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama